Ford Transit je najdlhšie sa vyrábajúci model európskeho Fordu. Vyrába sa už od roku 1965 a v roku 2020 oslávil teda svoje 55. narodeniny.
Transit sa zrodil ako prvý celoeurópsky produkt spoločnosti Ford a nahradil dva nesúvisiace modely dodávok v Británii a Nemecku. Transit tu bol dokonca skôr ako organizácia Ford of Europe, ale bol zvestovateľom zjednotenej budúcnosti európskych divízií spoločnosti Ford a dnes je kľúčovým prvkom globálneho vývojového a výrobného procesu spoločnosti s názvom ONE Ford.
Za 45 rokov prešiel Transit mnohými premenami. Zmenil sa z cenovo dostupného, odolného a praktického ťažného koňa so sparťanskou náturou na jedno z najuniverzálnejších, sofistikovaných a na zákazníka orientovaných úžitkových vozidiel v histórii európskeho automobilizmu. Neustále však posúval hranice technológie ľahkých a stredných úžitkových vozidiel na úplne novú úrovne.
Pred rokom 1965
Tieto nezávislé modelové rady sa na trh dostali v prvej polovici päťdesiatych rokov – nemecké FK v roku 1953 a britské Thames v roku 1954. Oba rady ponúkali praktickosť a univerzálnosť, ktoré veľmi vyhovovali vtedajšiemu povojnovému ekonomickému rozmachu v Európe a oba boli na svojich trhoch veľmi úspešné. Dôkazom ich úspechu je napríklad fakt, že v rokoch 1953 až 1965 sa vyrobilo viac než 250 000 nemeckých modelov FK.
Zaujímavé je to, že práve nemecký model FK bol prvým vozidlom, ktoré sa začalo predávať pod značkou Transit. V roku 1960 sa tak zrodilo vozidlo Ford Taunus Transit.
Začiatkom šesťdesiatych rokov silnel dopyt zákazníkov po nových vlastnostiach – väčší nákladný priestor, väčšia zaťažiteľnosť, väčšia flexibilita a vyššia rýchlosť. Keďže oba modely Taunus Transit a Thames boli postavené na základe klasických osobných vozidiel, nebolo ľahké odpovedať na tento silnejúci zákaznícky dopyt pomocou existujúcej technológie.
Pred spoločnosťou Ford navyše stála ďalšia prekážka pri výrobe nemeckého radu. Aby bolo možné zahájiť výrobu modelu Taunus Transit v už aj tak veľmi vyťaženej továrni v Kolíne, karosérie sa museli vyrábať mimo a do fabriky dovážať. Túto úlohu plnil známy výrobca autobusov Drauz, ktorý sídlil v nemeckom meste Heilbronn. Karosérie tak prekonávali 300 km vzdialenosť medzi mestami Heilbronn a Kolín po vode a lode kotvili v dokoch pri spoločnosti Ford, ktorej sídlo je postavené na brehu rieky Rýn.
Spoločnosť Ford sa rozhodla vymeniť týchto dvoch nepravdepodobných rodičov za úplne novú generáciu dodávok, ktoré by uspokojili požiadavky všetkých európskych trhov a vyrábali by sa v Británii a v Nemecku. Ranné práce na projekte 'Project Redcap' zahájil plánovací tím, ktorý viedol americký inžinier Ed Baumgartner a na pomoc si prizval najlepších európskych inžinierov spoločnosti Ford: Ron Mellor - neskorší technický riaditeľ, Terry Beckett - neskorší riaditeľ spoločnosti Ford of Britain a Alex Trotman, ktorý sa stal globálnym riaditeľom a CEO spoločnosti Ford Motor Company.
Tento plánovací tím mal na starosti celý program a okrem iného rozhodol, že karoséria nového modelu bude všeobecná, avšak väčšina väčších a drahších komponentov sa bude aj naďalej dodávať z jednotlivých fabrík, pretože jednoducho nebol dostatok finančných prostriedkov na postavenie úplne nového vozidla.
Skúsenosti s nemeckými a britskými vozidlami s pohonom prednej nápravy a plochým čelom plánovačov presvedčili, že nové vozidlo by malo mať motor umiestnený pod krátkou kapotou a od kabíny by ho mala deliť stena, ktorá by pohlcovala hluk a motor by tak neuberal z priestoru v kabíne. Dizajnéri v americkom štúdiu spoločnosti Ford tieto nápady zakreslili do skíc a neskôr preniesli na hlinený model.
Hotový hlinený model sa previezol do Británie, kde ho modifikovali podľa európskych pomerov - zdvihli a zvýraznili sa svetlomety a predná mriežka dostala tvar ako z nákladného vozidla.
Začiatkom roku 1963 mali plánovači kompletný dizajn, stanovené náklady, mali jasno ohľadom výroby novej dodávky a všetky tieto informácie predali konštrukčnému tímu. Plánovači chceli vyrobiť vozidlo, ktoré by uviezlo náklad v rozsahu od 610 - 1 780 kg, bolo by robustné, pohodlné, úsporné a náklady na jeho údržbu by boli minimálne.
Konštrukčný projekt bol riadený z Británie konštrukčným tímom, ktorého sídlo bolo vo vtedajšom sklade dielov spoločnosti Ford of Britain v časti South Ockendon, Essex. Celý projekt Transit prebiehal ešte skôr, než existovalo technické centrum spoločnosti Ford Dunton Technical Centre a vtedajšie testovanie výkonu motora prebiehalo na neďalekom mieste Rainham Works, ktoré už spoločnosť Ford nevlastní.
Testovacia dráha spoločnosti Ford Boreham Airfield v Anglicku sa používala na testy životnosti vozidiel, ale nebola vhodná na skúšky vozidiel pri jazde vo vysokej rýchlosti, preto sa tieto testy vykonávali na verejných komunikáciách. V posledných mesiacoch testovacieho programu, tesne predtým, ako sa v Británii zaviedlo celoplošné obmedzenie maximálnej rýchlosti na 70 míľ za hodinu, sa príslušníci lokálnej essexkej polície často stávali svedkami nočných rýchlostných testov inžinierov spoločnosti Ford, často ich zastavovali a živo sa o výsledky zaujímali!
1965
Model Transit by sa bol v Británii dostal na trh pravdepodobne pod názvom ‘V-Series’, ale zasiahol Bill Batty, ktorý sa neskôr stal riaditeľom spoločnosti Ford of Britain a poznáme ho ako Sira Williama Battyho. Len niekoľko týždňov pred verejným predstavením Batty znova požiadal o predvedenie jedného z pilotných vozidiel a na britské riaditeľstvo spoločnosti Ford mu poslali nemecké vozidlo s volantom na ľavej strane a značkou ‘Transit’. Batty si tento názov okamžite obľúbil a pred celoeurópskym uvedením vozidla na trh ho ešte stihol zmeniť.
Prvý Transit zišiel z výrobnej linky vo fabrike úžitkových vozidiel v anglickom meste Langley 9. augusta. Už vtedy bol nabitý inováciami ako boli plošné spoje na prístrojovom paneli, voliteľný zámok riadenia, bočné nákladné dvere a kotviace body pre bezpečnostný pás. Už čoskoro po jeho uvedení prišli na trh aj ďalšie inovácie ako halogénové svetlomety, pneumatiky bez duší a listové pružiny, ktoré znižovali celkovú hmotnosť.
Pôvodný Transit poháňali zážihové motory s objemom 1,7 l (74 k) a 2,0 l (86 k). Prvým vznetovým agregátom bol motor Perkins 4/99 s výkonom 44 k.
Transit sa odjakživa vyrábal v dvoch vyhotoveniach so spoločnou prednou časťou. V roku 1965 sa vyrábali dve verzie. Verzia s krátkym rázvorom, interne označená ako LCX, a jej väčšia dvojička s dvojitými zadnými kolesami LCY, sa vyrábali v troch prevedeniach s rôznou zaťažiteľnosťou. Model s kratším rázvorom 2 692 mm sa vyrábal vo verziách s maximálnou zaťažiteľnosťou 610, 865 a 1 120 kg. Dlhší a ťažší model s rázvorom 2 997 mm sa vyrábal vo verziách s maximálnou zaťažiteľnosťou 1 272, 1 527 a 1 782 kg. Dodávky sa vyrábali s konvenčnými zadnými zabuchovacími alebo výklopnými dverami, zabuchovacími alebo zasúvacími dverami kabíny a bez alebo s bočnými posuvnými dverami nákladného priestoru.
1.generácia (1965–1986)
V októbri 1965 sa Transit začal predávať aj v Británii. Najlacnejší Transit s krátkym rázvorom, zážihovým motorom a zaťažiteľnosťou 610 kg stál 542 britských libier. Najdrahším Transitom bol vtedy 15-miestny autobus, ktorý stál £997, plus £159 ako spotrebná daň.
1966
Transit si našiel priaznivcov aj v hudobnom biznise. Vďaka svojej spoľahlivosti sa rýchlo stal obľúbencom cestujúcich kapiel a stálice, ale aj vychádzajúce hviezdy, vozil po celej Európe z koncertu na koncert, často aj cez noc.
1968
Blízko Londýna, vo fabrike Dagenham sa spustila výroba vznetových motorov pre model Transit a odštartovala tak 37 rokov výroby motorov modelu Transit v tejto továrni.
1970
Profesor Reyner Banham, dopisovateľ magazínu New Society v roku 1970, povedal: „Zakopte Transit pre našich potomkov! Myslím to vážne - ak budú antropológovia a archeológovia pokračovať v posudzovaní civilizácií podľa nájdených artefaktov, určite by si nás mali pamätať podľa Fordu Transit - Pantechnikus Výnimočný.”
1971
Dizajn modelu Transit bol modernizovaný novou mriežkou, ktorá dostala viac automobilový charakter. Prvý model Transit ‘Supervan’ debutoval na veľkonočný pondelok na okruhu Brands Hatch. Tento športovec bol postavený na báze pretekárskeho vozidla Ford GT4O a poháňal ho 5-litrový motor V8. Jeho maximálna rýchlosť bola 240 km/h.
1972
Spoločnosť Ford predstavila svoj prvý vznetový motor s nízkym objemom a vysokými otáčkami a nazvala ho York. Vyrábal sa v dvoch verziách - 55 k sa používala v modeloch s kratším rázvorom a 62 k verzia v ťažších modeloch s dlhším rázvorom.
Londýnska mestská polícia očiernila dobré meno Transitu, keď ho nazvala „Najhľadanejšie auto Británie.“ Hovorca Scotland Yardu vysvetlil: „Vozidlo Ford Transit bolo použité až v 95 percentách bankových lúpeží. S výkonom osobného vozidla a priestorom pre 1,75 tony lupu je Transit najlepšie únikové vozidlo...”
Medzitým sa na pretekárskej trati Monza v Taliansku prepisovali dejiny. Dva vznetové Transity, dodávka s krátkym rázvorom a 12-miestny autobus vytvorili za sedem dní a nocí neustáleho jazdenia tri svetové rekordy. Dodávka prešla 10 000 km priemernou rýchlosťou 120 km/h a autobus 16 000 km priemernou rýchlosťou 119 km/h.
1973
V rámci neustálej snahy znižovať náklady na prevádzku bol Transit prvým úžitkovým vozidlom, ktorý dostal do vienka radiálne plášťové pneumatiky.
1974
Predtucha nevyhnutného: predstavenie nového modelu so zaťažiteľnosťou 1 000 kg, dlhým rázvorom, ale so zadnou nápravou len s dvomi nezdvojenými kolesami.
1975
Nový Transit sa okamžite dostal do povedomia vďaka svojmu praktickému ‘čiernemu vzhľadu.’ Mriežka, nárazníky, rám predného okna a vonkajšie spätné zrkadlá boli všetky vyhotovené v čiernej farbe.
V kabíne sa pedále posunuli dopredu a sedadlo dozadu, čo vytvorilo ďalších 100 mm priestoru pre nohy. Stĺpik riadenia sa naopak predĺžil a vylepšil tak pozíciu vodiča za volantom. Dôležitejší je však fakt, že model Transit ako prvý začal používať predné kotúčové brzdy s posilňovačom – pri modeloch s krátkym rázvorom to bolo od roku 1975 a modely s dlhším rázvorom ich dostali o rok neskôr.
1976
Na trh sa dostáva nový, doteraz najťažší Transit s označením 190, ktorý priniesol najvyššiu maximálnu celkovú hmotnosť až 3,5 tony. V rámci tohto programu sa do všetkých vozidiel tohto radu začali montovať predné kotúčové brzdy, pričom nový ťažkotonážny model 190 bol ako prvé úžitkové vozidlo strednej triedy vybavený kotúčovými brzdami s vzduchovým chladením.
Z výrobnej linky zišiel miliónty Transit a zaznamenal tak veľmi dôležitý a významný míľnik vo svojej histórii.
1978
Za všetky ďalšie zmeny spomeňme uvedenie novej aickej prevodovky Ford C3 a nového, oveľa výkonnejšieho kúrenia s ovládaním ako v osobnom automobile.
1982
Keď britské vojenské jednotky pristáli v meste Port Stanley na Falklandských ostrovoch, dve z prvých vozidiel, ktoré vyšli na breh boli civilné mobilné kantíny Ford Transit. Nebolo to preto, že muži mali chuť na čaj, ale zjavne niekoľko týždňový pobyt v nákladnom priestore námorných lodí množstvu vojenských vozidiel uškodil a odmietli naštartovať, pričom Transity s tým nemali absolútne žiadny problém.
1983
Vo vývojovom programe vznetového motora s priamym vstrekovaním paliva a objemom 2,5 l sa v rozsiahlych testoch v teréne použilo až 100 prototypov týchto motorov. Motory boli postavené na báze stávajúceho bloku York s objemom 2.4 l, pričom priame vstrekovanie zabezpečovala radová vstrekovacia pumpa a nie otočná pumpa, ktorá sa dostala do výroby.
1984
Predstavený bol revolučný vznetový motor s objemom 2,5 l a priamym vstrekovaním paliva, ktorý používal otočnú palivovú vstrekovaciu pumpu. Výkon sa zvýšil zo 62 na 68 koní a súčasne sa znížila spotreba paliva až o 24 percent pri modeli s krátkym rázvorom a 20 percent pri modeli s dlhým rázvorom.
1985
Ďalší výrobný míľnik – 25. júla 1985 opúšťa výrobné linky dvojmiliónty Ford Transit.
Štrnásť rokov po debute originálu uviedla spoločnosť Ford model Supervan II. Tento bol postavený na ďalšom ex-Le Mans automobile Ford, C100, a poháňal ho motor DFY Cosworth V8. Na pretekárskom okruhu Silverstone dosiahol maximálnu rýchlosť 280 km/h.
V ten deň v zime na prelome rokov 1985-86, keď sa konečne britskí novinári mohli po prvýkrát pozrieť na dovtedy utajený model 's rýchlym predkom’, testovacia trať bola klzká a pokrytá ľadom. PR tím spoločnosti Ford vtedy uvažoval, či to bol dobrý nápad umožniť testovacie jazdy ručne vyrobených prototypov v takých náročných podmienkach. Novinári jazdili veľmi opatrne a iróniou je, že jeden zo starších hostiteľov zo spoločnosti Ford sa s autom prevrátil a do veľkej miery poškodil jeden z drahocenných Transitov!
Pán Juan Garcia, obyvateľ španielskej provincie Seville a hrdý majiteľ modelu Ford Transit, sa v októbri dostal v horskom priesmyku, 3 000 m nad morom do snehovej búrky. Bol nútený svoj Transit Kombi opustiť, jeho rodine a jemu sa však podarilo bez zranenia uniknúť. Vozidlo bolo následne pochované pod piatimi metrami snehu a nedalo sa vytiahnuť. Ale nasledujúci rok sa vrátil…
1986
2.generácia (1986–2000)
Ďalší, úplne nový Transit bol svetu predstavený v januári tohto roku, práve 20 rokov po uvedení pôvodného modelu.
Tento odvážne radikálny Transit s ‘rýchlym predkom’ sa vyznačoval najlepším súčiniteľom odporu vzduchu vo svojej triede 0,37, čo bola oveľa lepšia hodnota než v tých časoch dosahovalo množstvo osobných automobilov. Bol taký dobrý, že aj keď sa nákladný priestor zväčšil v rozsahu od 11 až do 13,5 percent, ukazovateľ CdA sa v skutočnosti znížil o 11 percent a vozidlo dosahovalo až osem percentnú úsporu paliva.
Nový nos nebol len aerodynamickým prvkom; bol taktiež navrhnutý tak, aby sa v prípade nárazu postupne rozpadol a tým pádom vylepšoval bezpečnostné vlastnosti vozidla. Nová široká kapota taktiež zabezpečovala dovtedy najlepší prístup k motoru za účelom servisných zásahov.
Dizajnérsky tím vytvoril väčšie dvere na kabíne s hlbšími oknami, vďaka čomu kabína pôsobila priestrannejšie. Prístup do nákladného priestoru sa zlepšil implementovaním širších a vyšších zadných dverí a širších bočných posuvných dverí, takže do vozidla ste pohodlne mohli naložiť meter širokú paletu. Medzi ďalšie dôležité zmeny v modeloch patrí aj použitie modifikovaných vzpier MacPherson nezávislého zavesenia prednej nápravy a pri modeloch s kratším rázvorom použitie riadenia pozostávajúceho z ozubnice a pastorka. Ďalej tu patrí priame zaliatie skla čelného okna, plus použitie bezpečnostných zámok na dverách a zapaľovaní pre vylepšenie bezpečnosti vozidla.
1989
Ďalší výrobný rekord populárneho Transitu - v tomto roku zišlo z výrobných liniek v britskom Southamptone, belgickom Genku a portugalskej Azambuji celkovo 173 059 vozidiel.
1991
Transit opäť boduje s významným prepracovaním štruktúry podvozku. Nová štruktúra podvozku nielenže vylepšila efektivitu výroby a tým pádom aj jej kvalitu, ale taktiež umožnila týmto modelom zvládnuť test nárazu do bariéry v rýchlosti 48 km/h. Taktiež zabezpečila dostatočnú pevnosť na udržanie aj trojitého sedadla a pasažierov na ňom.
Na úspešné zvládnutie testu bola posilnená aj predná štruktúra, kotviace body bezpečnostných pásov, montážne prvky sedadiel a samotné sedadlá. Nový dizajn podvozku umožnil vytvoriť novú jeden a pol tonovú verziu s krátkym rázvorom, Transit 150, ktorá sa dodávala s 15-palcovými kolesami.
Modely s dlhým rázvorom sa zmenili ešte výraznejšie. 15-palcové kolesá sa stali súčasťou štandardnej výbavy a do modelu začali montovať samostatné zadné kolesá, nezávislé zavesenie prednej nápravy a riadenie s ozubnicou a pastorkom.
Použitie užších podbehov kolies pri týchto modeloch umožnilo zväčšiť šírku podlahy medzi nimi o 365 mm na 1 376 mm. Taktiež zmenili vzhľad vozidla, pretože rázvor sa zväčšil o 550 mm, aby sa kompenzovalo zaťaženie spôsobené zmenou zadnej nápravy na samostatné kolesá.
Nový model z roku 1991 priniesol do radu Transit aj preplňovaný vznetový motor. Toto nové prevedenie 2,5-litrového motora DI vôbec po prvýkrát pri úžitkovom vozidle strednej triedy využíva elektronické riadenie, ktoré bolo kľúčovým prvkom pre výrobu 100 k verzie a splneniu prísnych emisných noriem. Na trh sa dostal aj nový vznetový nepreplňovaný DI motor s výkonom 80 k a objemom 2,5 l, ktorý využíval sacie potrubie s nárazovým efektom a doplnil stávajúci motor s výkonom 70 k.
1994
Tento Transit sa dal ľahko rozpoznať podľa priateľskej oválnej prednej mriežke a bol to najprepracovanejší, najbezpečnejší a najspoľahlivejší Transit aký bol kedy postavený. Úrovne meraného hluku boli o 5 dBA nižšie ako predtým, čo znamenalo výraznú redukciu vnímaného hluku na úrovni až takmer 70 percent. Nízky hluk v kabíne dosahoval úrovne osobného automobilu a výrazne sa stíšilo aj charakteristické klopanie vznetového motora.
Výrazne sa vylepšila aj bezpečnosť všetkých dodávkových aj kabínových modelov. Do vozidiel sa implementovalo množstvo špeciálne navrhnutých odstrašujúcich prostriedkov vrátane centrálneho zamykania, alarmu, dvojitého zamykania a pasívneho elektronického systému spoločnosti Ford proti odcudzeniu, ktorý zabraňoval naštartovaniu motora bez použitia toho správneho kľúča.
Ochrana pasažierov tiež doznala vylepšení. Vozidlá dostali nový trojbodový bezpečnostný pás pre predného pasažiera na strednom sedadle a k dispozícii boli aj voliteľné predné airbagy pre vodiča a spolujazdcov. V štandardnej výbave sú aj predpínače bezpečnostných pásov pre dve vonkajšie sedadlá a dvojité sedadlo pre pasažierov je vybavené ochranou proti podkĺznutiu popod pás.
Za jednej daždivej noci v tomto roku viezol britský novinár na voľnej nohe, Simon Harvey, poltonový náklad v Transite s krátkym rázvorom náprav. Na neslávne známej londýnskej kruhovej autostráde M25 prešiel jeden okruh priemernou rýchlosťou 80,5 km/h a s priemernou spotrebou paliva menej než 6,0 l/100 km. Na celé toto cvičenie dozeral kráľovský automobilový klub Royal Automobile Club.
1995
Model Supervan II sa zmenil na Supervan III - dostal nový vzhľad a jeden z najnovších 3,5-litrových motorov Ford Grand Prix. Toto vozidlo prežilo, aj keď teraz je vybavené 24-ventilovým, 2,9-litrovým motorom Cosworth, a nachádza sa v zbierke Ford Heritage Collection, ktorá má sídlo v britskej fabrike Dagenham.
Od jari sa začali všetky jednoduché bezpečnostné pásy cez bedrá v 12- a 15-miestnych Transitoch nahrádzať trojbodovými bezpečnostnými pásmi. Pre maximalizáciu ich účinnosti boli všetky vybavené zachytávačmi.
Pohodlie vodiča zlepšil nový dizajn interiéru kabíny, ktorý sa vyznačoval novými obkladovými materiálmi v ľahších a jasnejších farbách, kompletne prepracovanou palubnou doskou s prístrojovým panelom v štýle vozidla Mondeo a novým systémom ovládania klimatizácie.
1996
Na trhu debutuje 17-miestny Transit minibus. Priniesol komfort a najvyššiu úroveň bezpečnosti spomedzi všetkých konkurenčných modelov: trojbodové bezpečnostné pásy dôkladne testované podľa štandardov platných pre osobné vozidlá, vyššie zadné sedadlá s fixnými opierkami hláv, airbagy vodiča a vonkajšieho predného spolujazdca v štandardnej výbave, brzdy s protiblokovacím systémom v štandardnej výbave.
1997
Model Transit sa začína vyrábať vo vietnamskej fabrike spoločnosti Ford Hai Dong.
Prvé vozidlo Transit vyrobené v Číne vyprodukovala fabrika JMC v meste Nanchang. Výroba bolo výsledkom vzájomnej dohody spoločností Jiangling Motors Co., Ltd. a Ford.
1998
Na trh sa dostávajú systémy elektronickej distribúcie brzdnej sily a trakčný asistent, ako aj pokročilý imobilizér a vylepšené uzamykanie stĺpika riadenia.
Po prvýkrát v histórii sa modely Ford Transit s rôznymi špecifikáciami prerobili tak, aby mohli spaľovať skvapalnený plyn.
Spoločnosť Ford uviedla nový systém Autoclutch. Prevodové pomery sa volili normálnym spôsobom a páka sa presúvala v klasickej kulise. Po posune páky sa aicky zopla spojka a znova sa vypla vtedy, keď snímače systému povedali riadiacej jednotke, že bol zvolený nasledujúci prevodový pomer. Automatická spojka nahradila spojkový pedál a jeho riadiaci kábel elektronicky riadeným hydraulickým systémom, ktorý bol prepojený so snímačom polohy akceleračného pedálu.
3.generácia (2000–2014)
2000
Ďalší výrobný míľnik - z výrobných liniek zišiel štvormiliónty Ford Transit.
Jedno z ranných vozidiel pre novinárov sa stalo základom špeciálneho projektu - Ford World Rally Transit. Toto vozidlo malo predný delič vzduchu a zadné prítlačné krídlo z uhlíkových vlákien, vnútornú štruktúru rely automobilu tzv. oceľovú klietku, anatomicky tvarované sedadlá z uhlíkových vlákien, pretekársku kabeláž, systém pre uhasenie požiaru vnútri vozidla a palubný systém pre zbieranie údajov Pi System 2. Vozidlo poháňala výkonnejšia verzia obľúbeného, 2,4-litrového vznetového motora Duratorq DI. S výkonom 165 k a krútiacim momentom 410 Nm dokázal Ford Rally Transit zrýchliť z 0 na 100 km/h za menej ako osem sekúnd a dosiahnuť maximálnu rýchlosť 210 km/h. Prepracovaný výfukový systém, zrevidované brzdy a znížené odpruženie MacPherson kompletizuje balíček zmien pre Ford World Rally Transit. Maximálne vizuálne ohromenie zabezpečili skvelé farby Ford Martini World Rally. Toto unikátne vozidlo sa nachádza v zbierke Ford Heritage Collection.
2001
S novými aickými prevodovkami Durashift EST sa do nového radu modelov Ford Transit dostala aj technológia radenia prevodových stupňov ako vo formuli 1. Okrem aického režimu, ktorý zabezpečoval maximálnu možnú úsporu paliva a výkon ako s manuálnou prevodovkou, umožňoval systém radenie prevodových stupňov stlačením tlačidla.
Nový model Transit bol zvolený za Medzinárodnú dodávku roku 2001 porotou zloženou z 20 skúsených novinárov z rovnakého počtu európskych krajín. Potom nasledovali ďalšie ocenenia v rôznych národných súťažiach v rámci celej Európy a Transit získal aj prestížnu cenu Arctic Van 2001 na základe testu, ktorý sa konal v Laponsku.
V Nemecku si Transit zvolili za zásielkové vozidlo pre rok 2001 v kategórii dodávok do 2,8 tony a do 3,5 tony. Jednotlivé testovacie akcie organizoval nemecký magazín zaoberajúci sa úžitkovými vozidlami 'KEP-Spezial' a Zväz importérov úžitkových vozidiel (VDIK) za účasti vodičov zásielkových vozidiel a manažérov vozových parkov, ktorí jazdili a hodnotili všetky dostupné vozidlá v celom segmente.
2002
Ford Transit opätovne získal prvé miesto v strednej triede európskych úžitkových vozidiel. Zákazníci si v roku 2001 kúpili v Európe 163 656 vozidiel Transit, čo znamená, že predchádzajúci rekord z roku 1998 bol prekročený až o viac ako 5 000 kusov. Transit s pohonom prednej nápravy zaknihoval za prvé dva roky po uvedení na trh takmer 50 percent z celkového predaja.
Medzinárodný autosalón Amsterdam International Motor Show bol miestom, kde si odbil svoju premiéru 4,25-tonový Transit Jumbo s dvojitými zadnými kolesami. 4,25-tonový model (GVW) staval na úspechu 3,5-tonového modelu Jumbo, ktorý bol na trh uvedený v roku 2001, a ponúkol najlepšiu kombináciu nákladného priestoru a zaťažiteľnosti s poprednou úrovňou bezpečnosti.
Okrem 4,25-tonovej verzie uviedla spoločnosť Ford aj nového člena rodiny Transit Connect. Toto vozidlo ešte viac posilnilo reputáciu spoločnosti Ford svojou odolnosťou, kvalitou a inováciami. Transit Connect taktiež ponúkol poprednú flexibilitu nákladného priestoru, vysokú bezpečnosť a nízke náklady na vlastnenie.
Transit znova získal cenu “Aká dodávka?” Dodávka roka a v celej Európe niekoľko ďalších ocenení.
Nový preplňovaný vznetový motor Ford Duratorq TDCi so vstrekovaním common-rail je dostupný už aj pre model Transit. Vyznačuje sa vyšším výkonom, nižšou spotrebou paliva, nižšou hlučnosťou a zníženými emisiami. Motor je vybavený vysokotlakovou technológiou common-rail druhej generácie a pôvodne bol v ponuke k modelom Transit s kratším rázvorom ako 2,0-litrový motor s výkonom 125 k.
2003
Do cenami ovenčenej rodiny modelov Transit pribudol nový model: dvojtonový model s nízkou podlahou a pohonom predných kolies. V tom čase bol model s pohonom predných kolies ako jediný dostupný s v 1-tonovej verzii s nízkou podlahou. Nový, dvojtonový model s nízkou podlahou a pohonom prednej nápravy rozšíril pôsobnosť legendárneho radu úžitkových vozidiel značky Ford.
Transit Connect, menší súrodenec v rodine modelov Transit, bol zvolený za Medzinárodnú dodávku roku 2003. Transit Connect získal cenu aj v ďalších siedmich krajinách a Transit získal cenu v Británii a Maďarsku.
Ford Transit dosiahol ďalšie prvenstvo v tomto odvetví - systém proti blokovaniu kolies pri brzdení (ABS) sa stal súčasťou štandardnej výbavy.
2004
Výroba modelu Ford Transit sa presunula z belgickej továrne v meste Genk do špičkovej tureckej továrne Ford Otosan v meste Kocaeli. Odteraz sa budú všetky modely Transit pre Európu vyrábať v anglickom meste Southampton a tureckom meste Kocaeli. Z továrne v meste Genk sa stala flexibilná výrobná jednotka pre väčšie vozidlá značky Ford. Transit nebol v Turecku „nováčikom“, pretože sa tu vyrábal už od roku 1967. Vyrábal sa však hlavne pre lokálny alebo mimoeurópske trhy.
2005
Ford Transit Connect získal prestížnu cenu Arctic Van 2005 na základe testu, ktorý sa konal v Laponsku.
Ďalším míľnikom je päťmiliónty vyrobený Ford Transit a 9. augusta 2005 Ford Transit oslávil svoje 40. narodeniny
2006
Na trh sa dostala aktuálna generácia modelu Transit. Zmeny oproti predchodcom boli výrazné – svieži dizajn exteriéru sa premietol aj do kabíny, ktorá sa vyznačuje radiacou pákou umiestnenou na palubnej doske a ponúka výrazne vyššiu úroveň komfortu a množstvo nových funkcií.
Systém elektronického riadenia stability sa udomácnil v celom produktovom rade. Pribudol nový rad motorov – šesť vznetových a jeden benzínový, aj v CNG a LPG vyhotoveniach – ponúkajúci čistý a efektívny výkon.
2007
Systém elektronického riadenia stability ESP sa dostáva do štandardnej výbavy všetkých modelov Transit s motorom Duratorq TDCi a pohonom prednej alebo zadnej nápravy. A Transit sa tento rok obliekol aj do športového – prichádza nový Transit SportVan.
Rok 2007 nebol pre Transit len rokom inovácií, v tomto roku získal aj niekoľko prestížnych cien a uznaní: Všetky modely rodiny Transit začali hrdo nosiť unikátny znak, pripomínajúci zvolenie tohoto vozidla za Medzinárodnú dodávku roku 2007.
2008
Transit s pohonom zadnej nápravy dostal do vienka aj nový pohonný agregát: nový, 3,2-litrový motor Duratorq TDCi s výkonom 200 k a ohromujúcim výstupným krútiacim momentom 470 Nm pre rýchlu prepravu ťažkého nákladu pohodlným spôsobom – inými slovami, dodávkou v ťažkotonážnej verzii s celkovou hmotnosťou až 4,6 tony.
2009
Spoločnosť Ford predstavila model Transit ECOnetic a položila základy ešte efektívnejšieho spôsobu dopravy tovaru. Model ECOnetic je postavený na modeli Transit FT280 s kratším rázvorom a s 2,2-litrovým motorom Duratorq TDCi s výkonom 115 k. Vozidlo dosahuje spotrebu v kombinovanom režime len 7,2 l/100 km* a nízku priemernú hodnotu emisií CO2 len 189 g/km. Ak je motor vybavený voliteľným filtrom pevných častíc (cDPF), Transit ECOnetic sa stane prvým úžitkovým vozidlom spoločnosti Ford, ktoré splní emisné limity Euro V.
4.generácia (od 2013)
DOWNLOAD:
